Athena

 

Poznáte to aj vy? Ten pocit, keď sa vám trasú kolená, nepotrebujete jesť, kokcete a červenáte sa bez príčiny? Zaspávate a svoje posledné myšlienky venujete jednej jedinej osobe? Zobudíte sa a pred očami máte opäť tú istú tvár, vaše pery chcú vysloviť jedno a to isté meno? Tak potom istotne viete, o čom hovorím. O láske, ktorej venujem svoj prejav. O jej podobách a nedostatku jej prejavov.

 

Dnešné médiá nám ponúkajú príťažlivých ľudí ako mladých a krásnych, láska starších ľudí je v spoločnosti tabu. Ale (hoci to mnohí odmietajú pripustiť) chuť milovať a milovať sa nie je privilégiom mladosti. Nežnosť je dôležitá v každej fáze ľudského života. Náš mozog je naprogramovaný tak, aby samota bolela. Osamelosť je preto horšia ako sklamanie v láske.

Keď milujeme, v našom tele sa dejú zmeny. Pri láske šťastnej a opätovanej nás náš mozog odmeňuje zvýšenou produkciou dopamínu – droga vlastná ľudskému telu, ktorá má za následok eufóriu a stratu chuti do jedla. Je zaujímavé, že aj Parkinsonova choroba je spätá s produkciou dopamínu (nedostatočnou) a jedným z prejavov tejto choroby je protipól lásky – žiarlivosť. Ale späť k dopamínu. Ľudské telo nemôže byť v stave opojenia z lásky večne (dopamín je podobný ópiu). Keď sú zamilovaní spolu častejšie, produkcia dopamínu sa znižuje a sme schopní vnímať toho druhého aj inak ako cez ružové okuliare.

Existujú však rôzne podoby lásky, nielen láska šťastná a milenecká, ale aj priateľská, nešťastná, platonická, homosexuálna, heterosexuálna a najsilnejšou a najsamozrejmejšou podobou lásky je láska materinská. Dieťa sa raduje z hračky, ktorú dostane, až keď vidí úsmev na tvári matky. My by sme mali byť vďační za každú jednu podobu lásky, aj za tú nešťastnú.

„Láska je láskou vtedy, keď človek myslí na toho druhého.“ Láskou sa meníme, potláčame náš ľudský egoizmus a stávame sa žičlivejšími a empatickejšími.

Mnoho spisovateľov považovalo lásku za príležitosť na vykreslenie charakteru. Tak prečo v dnešnom svete lásku neuznávame?

ako dýchať – to znamená žiť.“ (Vladimir Vysockij)

Vysockij pochopil podstatu žitia – musíme ľúbiť. Iba láska prekoná náš strach z neznámeho, inak by človek nikdy nenabral odvahu, aby si niekoho vzal.

Dnešná spoločnosť si však lásku zamieňa so sexom. Prejavy lásky sú takmer tabu a považujú sa za účelné. Skúste prísť k rodičom, objať ich a povedať: „Mám ťa rád.“ Koľkí z nich sa vás opýtajú, čo potrebujete? Jednoducho prejavy lásky nie sú bežné. Poviete si, áno, ja dávam lásku najavo inak, každý to musí vidieť, aj keď to nepoviem. Ale čo Hronského Tereza, o ktorej sme sa učili? Jej prejavom lásky bola starostlivosť. A to, že sa starala o druhých, nie každý pochopil ako prejav lásky. Pozor, to sa môže stať aj vám. Je veľmi smutné, keď vám niekto zomrie a vy si uvedomíte, že hoci ste to dávali najavo, nikdy ste do očí nepovedali: „Mám ťa rád. Ľúbim ťa.“

Aj Smrek nám radí nebáť sa a milovať, nebáť sa odmietnutia a zranenia:

Stálo by nás obyčajné slovo lásky tak veľa? Úsmev ako súčasť pozdravu, namiesto vulgarizmov slovko nehy? Objatie ako prejav lásky?

 

Tri objatia denne sú na to, aby človek prežil. Šesť, aby bol zdravý a dvanásť na to, aby sa pozitívne psychicky rozvíjal ďalej. Aj vy chcete byť zdraví? Prežiť? Čo tak prestať sa báť milovať! Začnime si plniť počet objatí pre dnešok práve teraz! Nebojme sa!