Athena

 

Charles Dickens, jeden z najreprezentatívnejších autorov anglického realizmu sa preslávil dielami, ktoré kritizovali anglickú spoločnosť a jej pomery. Boli to napríklad diela ako Oliver Twist, David Copperfield, Malá Doritka a Kronika Pickwickovho klubu. Bol považovaný aj za humoristického spisovateľa, no jeho humor často ukrýval ostrú satiru, ba až karikatúrny obraz spoločnosti. Závery jeho diel sú v priamom kontraste s dejom príbehov. Sú totiž plné dobroty a mravnosti, ktoré spojené v jednotlivcoch víťazia nad nespravodlivosťou spoločnosti. Veľkú popularitu si získala jeho kniha rozprávok – Vianočné rozprávky, z ktorých najznámejšou je Vianočná koleda.

            Je to príbeh o lakomcovi, ktorého nikto nemal rád. Mešťan Ebenezer Scrooge pracoval s peniazmi, ktorými budoval svoj blahobyt. Bol nemilosrdným obchodníkom, zdieral každého, koho mohol. Jeho zlé vlastnosti len zvýrazňovala jeho tvár : „ostrý nos…prepadnuté líca…tenké pery…“

Svoj život zasvätil zbieraniu peňazí a zhromažďovaniu majetku. Bol majster klamu: „vedel ľudí riadne pritlačiť k múru, vyžmýkať, dobehnúť a ožobráčiť. Bol to starý chamtivec!“, „bol tvrdý a ostrý ako brúska…taký bezcitný, že sa to odrazilo v črtách jeho starej tváre…“

Opisy, ktoré autor hojne využíva, v čitateľovi len umocňujú nesympatie k Scroogovi.

Ebenezer však nebol odcudzovaný spoločnosťou. Práve naopak, ako majetný človek bol veľmi vážený.

I napriek takémuto pohľadu na lakomca Dickens zostáva verný svojej povesti humanistu a necháva Scrooga prejsť „očistcom“(katarziou?). Jeho zásady a správanie prejdú tvrdou skúškou, keď mu traja vianočný duchovia ukážu pravú podstatu Vianoc. Ukážu mu lásku medzi ľuďmi, priateľstvo a štedrosť.

Na troch situáciách – minulosť, prítomnosť a budúcnosť, mu duchovia pomôžu nájsť v jeho vlastnom vnútre výčitky svedomia a štipku ľudského tepla.

„Duch minulých Vianoc“ mu ukáže, s akou radosťou prežíval Vianoce, kým sa y neho nestal mamonár. Ukáže mu jeho starú lásku, ktorú stratil pre peniaze.

„Duch prítomných Vianoc“ mu ukáže chudobných ľudí, ktorí sa dokážu tešiť aj y mála. Ukáže mu čisté šťastie skaličeného dieťaťa a rodinnú pohodu, ktorá Scroogovi chýbala. S duchom navštívil vlastnú rodinu a nevidený počul, ako ho obhajuje synovec, ku ktorému sa nesprával ako k synovcovi.

Posledný „duch budúcich Vianoc“ mu ukázal to najhoršie. V zjavení Scrooge uvidel vlastnú smrť, uvidel, ako ho, mŕtveho, okradli dve ženy, uvidel smútok v rodine svojho pisára nad smrťou najmladšieho dieťaťa a nakoniec svoj vlastný hrob. Gradujúce hrôzy, ktoré počas noci videl ho donútili zamyslieť sa nad svojim životom. Pomohli mu uvedomiť si, že nechce, aby sa budúcnosť, ktorú videl, stala skutočnosťou. Scrooge sa nechal unášať hlasom svojho svedomia a rozhodol sa zmeniť svoj doterajší život a polepšiť sa.

Hneď ráno začal konať dobro – nakŕmil hladujúcu rodinu, prispel na charitu, navštívil vlastnú rodinu a robil všetko pre to, aby odčinil svoj doterajší život. Stal sa z neho štedrý, láskavý, dobrotivý, súcitný a priateľský človek. Začal myslieť na druhých a nie len ne seba. Jeho vnútorný konflikt autor vyriešil v duchu humanizmu.

            Scrooge pochopil, že hlavnou úlohou Vianoc je roznášať medzi ľuďmi lásku, pokoj a porozumenie. V závere sa o ňom hovoril, že vie sláviť Vianoce. Autor nám v diele ukazuje obraz človeka, ktorý sa zmenil, keď si uvedomil svoje chyby, keď pochopil, že jeho činy neboli správne.

Scrooge využil príležitosť zmeniť sa a byť lepším človekom. Na záver autor vyjadrujem myšlienku: „kiežby sa to dalo úprimne povedať o nás, o nás všetkých.“