Eugen Onegin
Eugen pochádza od rieky Nevy, žije v Peterburgu, chodí po báloch (aj tri hodiny sa obliekal), vyberá si, ktoré pozvanie prijme. Je vzdelaný, elegán, vie čo-to po latinsky (dajaké citáty, presne toľko, koľko sa vyžaduje). Všetko ho nudí: „no celkom kašľal na život“. Chcel zahnať nudu čítaním, no aj to sa mu sprotivilo, chcel uvidieť cudzie štáty, ale nemohol cestovať, pretože mu zomrel otec, vrhli sa na neho veritelia, ktorým všetko nechal.
Onedlho Eugenovi zomrel strýko, takže mal zas majetok. Stal sa z neho vidiečan, no aj to ho po pár dňoch nudí. Spoznáva však Vladimíra Lenského.
Vladimír Lenskij
- mal takmer 18 rokov
- protivili sa mu hostiny
- nechcel sa zatiaľ oženiť
- chcel sa priateliť s Oneginom (stali sa z nich nerozluční priatelia, boli protikladní): „z nudy sa spolu priatelia“
- veril v dokonalosť sveta, bol básnik
„Onegin, vyslúžilec lásky“ bol protikladom životom neskazenému Lenskému. Lenskij sa zaľúbi do Oľgy, s ktorou sa poznajú od detstva, ktorá je „poslušná, skromná, milá“: Tatiana je jej staršia sestra, „stiesnená, mlčanlivá, plachá“, snívala, bola vážna, čítala rada a veľa.
Lenskij stále chodí k Larinovcom (rodina Tatiany a Oľgy) a Onegin chce, aby ho Lenskij zoznámil s Oľgou, tak boli spolu u Larinovcov.
Susedia špekulujú, že si Onegin vezme Tatianu. Ona tie reči odmieta, aj keď sa zaľúbila do Onegina. Je smutná z lásky, v láske je úprimná. Chce napísať Oneginovi list a aj mu ho napíše (po francúzsky).
„Dosť! Nechcem čítať výplod snov...
Hanba a strach sa vo mne hlásia...
Mne Vaša česť je zárukou,
jej bez obavy odovzdám sa...“
Táňa posiela po poslovi list a čaká, kedy Eugen príde. O ňom sa hovorí: „Život ho fádne rozmaznával.“ O Táni sa hovorí, že je „bledučká, clivá, zadumaná“. A to všetko z lásky.
Onegin Tatiane v sade rozprával, že on nie je pre ňu, že si nájde iného a robí akéhosi mravokárcu.
Autor radí:
„môj veľactený čitateľ,
preto vám radím – ľúbte seba!
Dôstojný objekt. Poviem vám,
nijaký lepší nepoznám.“
Po stretnutí sa Táňa trápi: „A mladosť v milej Táni hasne...“
„Tatiana bledne, vädne, chradne,
mlčí a chodí ako v sne!
A všetci cítia, že je na dne.
Nič sa jej duše nedotkne.“
Kým sa Tatiana trápi, láska Oľgy a Vladimíra prekvitá. Onegin sa na vidieku zabáva, hrá biliard, chodí plávať, jazdí na koni. Lenskij mu prinesie pozvanie k Larinovcom, lebo Tatiana bude mať meniny. Neochotne súhlasí.
Je zima (Táňa má zimu rada), Tatiana má meniny. Príde aj Lenskij s Oneginom. Tatiana zbledne, chytajú ju mdloby (ale neomdlie), Eugenovi sa to sprotiví a chce si vystreliť z Lenského – tancuje s Oľgou, lichotí jej. Lenskij je urazený:
„O všetkom, čo bude,
čo odumrie, čo prebolí,
nech rozhodne pár pištolí.“
Onegin je šťastný, že sa pomstil, ale jeho šťastie trvá krátko, potom sa zase nudí. Tatiana je nešťastná, že sa dvoril Oľge. Ráno Zareckij doručí Oneginovi list od Lenského – výzvu na súboj. Eugen prijal, ale s odstupom sa mu to videlo malicherné, pretože Lenskij ľúbi a jeho vlastný žart bol hrubý. Nemôže už odvolať žart, pretože musí dbať aj na mienku verejnosti. Lenskij je smutný, ide na súboj. Oľge odpustil, pretože ju ľúbi.
Pri mlyne sa ráno stretnú Vladimír a Onegin. Obaja musia súperiť, pretože by boli inak na výsmech. Onegin Lenského zastrelil.
Začne jar, Oľga sa vydá za iného, Onegin odíde. Tatiana smúti, je sama, pri svojich potulkách sa dostane k Oneginovmu sídlu. Vpustia ju dnu, slúžka ju prevedie a predtým, ako Tatiana odíde domov, sa opýta, či môže prísť prečítať pár kníh. Chodieva tam čítať knihy, ktoré patria Oneginovi.
Táňa odmieta nápadníkov, a tak idú do Moskvy, aby si tam niekoho našla a vydala sa. Onegin (26-ročný) príde na bál a zbadá tam Tatianu, ktorá je vydatá za staršieho generála. Opeknela za tie dva roky, celá žiari. Správa sa ako dáma: slušne, zdvorilo, sebaisto, a Onegin nechce uveriť, že je to ona, ktorá mu napísala kedysi list. Ľutuje, že jej bol vtedy mravokárcom. Teraz nevie, čo povedať, keď je s ňou, často na ňu myslí, je do nej zaľúbený. Ona sa k nemu správa presne podľa spoločenských pravidiel, je kňažná.
Eugen trpí, doktori mu radia kúpele. On sa však rozhodne napísať jej list, pretože Tatiana ho takmer ignoruje a on trpí – je zaľúbený:
„Myslel som, keď som menil miesta:
za slobodu a za pokoj
rád vzdám sa šťastia. Bože môj!
Právom ma teraz osud trestá.“
Napísal jej dovedna tri listy, ona je k nemu chladná. Onegin „zas znenávidel spoločnosť“, číta knihy, no nevníma, čo číta. Ide k Tatiane domov, nájde ju neupravenú , v rukách má slzami zmáčaný list, ktorý jej poslal. On klesne na kolená, bozkáva jej ruky. Ona mu hovorí, že ho stále ľúbi, že sa jej protiví svet bálov, lesku, má rada prostý sad, ale hovorí, že ju musí nechať tak, pretože sa vydala:
„Netajím, že vás ľúbim, ale
inému náležím, nie vám!
Mužovi vernosť zachovám.“
Tatiana odchádza z miestnosti a román končí.
- je to román vo veršoch z obdobia romantizmu
- dielo tvorí 9 hláv, každá začína citátom
- autor vstupuje do deja, rozpráva o Oneginovi, Tatiane, hodnotí
- autor vynechal časti opisujúce Oneginovo putovanie po Rusku
Uvádza sa, že Eugen Onegin bol zbytočný človek. Ja som mala možnosť sa zamyslieť pri jednej úvahe nad tým, či to bolo skutočne tak, či nebol len obeťou svojej doby. Ale najskôr by som prešla k tomu, čo sa rozumie pod pojmom zbytočný človek.
Zbytočný človek je ten, ktorý má všetky predpoklady na to, aby bol šťastný, ale šťastný nie je. Šťastie sa chápe ako pocit, ktorý prežívame, keď naplníme niečí život. Nemusí to byť život náš, môžu to byť životy iných ľudí. Iných ľudí môžeme urobiť šťastnými, a to môže znamenať v konečno dôsledku naše vlastné šťastie.
Eugen Onegin je označený ako zbytočný človek práve preto, lebo mal všetky možnosti byť šťastný. Mal peniaze, vzdelanie, postavenie v spoločnosti. Mohol byť aktívny, mohol pomáhať, ale on tak nerobil. Bol znudený spoločnosťou, nevedel si nájsť svoje miesto a ani svoje šťastie. Nedokázal byť šťastný a prijať lásku Tatiany, pomáhať napĺňať aspoň iné životy.
Dielo je napísané v období romantizmu, kde hlavným ideálom je túžba po slobode. Aj v citáte, ktorý je uvedený vyššie, je spomenutá sloboda, ale tú by som neoznačila ako motív diela, prípadne ideu.
Konflikt romantického diela je založený na rozpore sna a skutočnosti. Eugen niečo túžil urobiť, aby bol šťastný, ale nebol toho schopný. Túžil po šťastí, ktoré mu ušlo.
Autor majstrovsky vykreslil typ ľudí. Ľudí, ktorí vtedy žili. Konajú tak, ako sa od nich očakáva, nerobia nič navyše.
Podľa mňa bola Tatiana rozhodne zaujímavejšia ako Onegin, aj keď autor chcel zjavne poukázať na ľudí ako on (pomenoval tak knihu). Tatiana bola nesmelá, žila možno viac v svete fantázie, ale rozhodla sa, že bude riskovať, pôjde si pre svoje šťastie. Urobila absolútne netypickú vec v tej dobe. Napísala Oneginovi list. Bolo to niečo príliš trúfalé a dokonca odsúdenia hodné. Veď ani Eugenova reakcia nebola primeraná. Ona v liste napísala všetko, čo cítila, bola úprimná. Konala. Prekonala svoju prirodzenú plachosť.
Tatiana možno nemala všetky predpoklady na to, aby bola šťastná, ale urobila pre to všetko. Prechádzala zemnou. Na začiatku bola otvorená, úprimná, ale zmenila sa v spoločnosti, aj keď jej spoločnosť bola cudzia – nerozumela pretvárke, lesku, ostala vnútri prostým dievčaťom. Na konci preukázala veľkú mravnú silu. Priznala sa, že stále ľúbi, ale napriek tomu odmietla Oneginovu lásku, lebo chcela ostať verná mužovi. Vyžaduje to veľkú vnútornú silu, silu osobnosti.
Keby som mala porovnať Onegina a Tatianu, povedala by som, že Onegin je pasívny, zatiaľ čo ona je aktívna. Ona sa snaží nájsť šťastie, naplniť život, ale on čaká, nejde oproti svojmu osudu. On sa správa podľa akýchsi pravidiel, ona sa odváži ísť aj za ne. Onegin je typom zbytočného človeka ruskej spoločnosti. Môžeme povedať, že bol obeťou doby? Možno, keby sme nepoznali Tatianu. Bol zbytočnou obeťou spoločnosti, pretože neprekročil jej pravidlá.
PS: odporúčam každej romantickej duši alebo ktorémukoľvek milovníkovi literatúry
Komentáre